ROZHOVORY

Baletka, blogerka, fotografka a mnohými ďalšími povolaniami sa vyznačuje Viktória Pavlová. Poďme sa jej opýtať, ako to všetko zvláda.

02.05.2018 MONČA A ILČA
Autor článku

Najskôr nám povedz niečo o sebe, predstav sa.

Pre všetkých, ktorí ma nepoznajú… Volám sa Viktória Pavlová, som 18 ročná študentka tretieho ročníka všeobecného gymnázia. Od svojich cca 15 rokov sa venujem fotografovaniu, digitálnemu marketingu (social media, branding…) a príležitostne event/project managementu a všetkému s tým spojenému. Mimo fotenie od mala tancujem balet, hrala som tenis a v divadle.

Cca od svojich 15 rokov som bola aktívna v longboardovom tíme, z ktorého sme s partiou neskôr vytvorili plnohodnotný brand. Od tej doby sa pre mňa marketing a fotenie stalo kľúčové. V roku 2016 som úspešne vyštudovala Digisemester (= semester digitálneho marketingu) na VUT v Brne, následne dostala svoju prvú stáž a to v Prahe v Socialbakers. Momentálne za sebou mám napríklad stáž v Elite Bloggers, dva ročníky konferencie Engage by Socialbakers, Inšpiratívny Networking, úplne skvelý Laver Cup, konferenciu Dream Big by Marie Claire. Minulý rok som dokonca mala vlastnú výstavu fotografií.

Prečo si prestala s divadlom? Chcela si byť niekedy herečka?

V divadle som hrala od mala v miestnej umeleckej škole, kde som absolvovala prvý aj druhý stupeň, a aj keď by bola možnosť navýšiť si „štúdium“… vzhľadom k časovej dispozícii a škole som sa rozhodla s tým skončiť. No a povolanie herečky? Aj táto myšlienka sa hneď niekoľkokrát objavila, ale človek časom sám príde na to, že sú povolania, ktoré nie sú pre každého.

Predpokladám, že k baletu máš stále pevnú väzbu aj keď už netancuješ, je to tak? Povieš nám niečo o úspechoch a strastiach tohto druhu tanca? Určite je to makačka.

S baletom som ani po 14 rokoch (začala som prípravkou v 3 rokoch) nesekla, aj keď už som k tomu mala párkrát blízko. Za mňa osobne je táto cesta veľmi zaujímavá a dosť dlhá… Ako malá som začínala klasickým baletom (piškóty, suknička) a postupom času sa mi hodiny navýšili a pridal sa moderný balet (contemporary), ktorý je pre mňa srdcovou záležitosťou. Klasický balet je o niečo náročnejší, predsa len tanec na špičkách a celkovo technika nie je žiadna zábava, ale contemporary je pre mňa omnoho viac špeciálne. Mala som neuveriteľnú učiteľku, teraz kamarátku, ktorá ma tanečne doslova vychovala a vďaka nej mám k tancu veľmi silný vzťah. Ale ani hodiny moderny občas neboli ružovou záhradou… meranie šnúr, posilňovacie zostavy. K baletu som dokopy 3 roky tancovala street dance, ale contemporary (balet) je jednoznačne to moje.

Povedz nám prosím niečo o fotení, kedy si mu prišla na chuť a čo Ťa na tom baví najviac.

Fotenie ma nakoplo najviac v čase, kedy sme s našou longboardovou partiou zakladali značku… Bolo to v čase, kedy som mala cca 14-15. Od tej doby ma fotenie nepustilo, ba naopak.

Nedávno som si uvedomila, že vidím vo fotkách - teda kedykoľvek kamkoľvek idem, predstavujem si dané miesta ako fotku a živo si viem “vykresliť”, kto by pózoval, štýl oblečenia, ako by to vyzeralo celkovo apod. Bolo mi povedané, že to tak má väčšina fotoľudí.

Celkový fotografický proces je zaujímavý, keď to zoberiem na príklade fotenia s dievčaťom. Človek spozná nové osoby, s mnohými z nich potom zostáva v kontakte, pokecá si, dozvie sa veľmi veľa nových vecí. Spoločne strávite nejaký ten čas napríklad v prírode, čo je pri teplých večeroch úplne perfektné. A výsledkom sú fotky, ktoré logicky urobia obom stranám radosť. Ale ak si niečo fakt užívam, tak záverečná fáza- prechádzanie fotiek, edit a odovzdanie, ako modelke, tak ľuďom na sociálnej sieti.

Počula som, že si mala výstavu – to je úžasné. Kto Ti s realizáciou pomáhal? Chystáš nejaké ďalšie projekty?

To je ďalší dlhý príbeh. Výstava vznikla ako súčasť projektu ZUŠ OPEN na tému naše mesto v tanci a pôvodne som ju nemala ani fotiť ja. Ale všetko dopadlo, tak ako dopadlo a ja som dostala príležitosť nafotiť tanec na známych aj menej známych miestach nášho mesta. Fotila som s dievčatami, s ktorými bežne tancujem a navyše som fotila “niečo”, čomu sa venujem dlhší čas, teda za mňa táto kombinácia bola skvelá.

S realizáciou mi pomáhala ZUŠ do ktorej chodím, ale najväčšou pomocou mi bola už spomínaná učiteľka tanca=kamarátka, ktorá ma práve do tohto projektu dostala. Za čo som jej veľmi vďačná.

Pár projektov v hlave mám, tak uvidíme, čo sa vyvinie ďalej.

Čo Ty a modelkovanie? Si veľmi pekné dievča a na fotkách Ti to neskutočne pristane!

No tak teraz sa budem červenať, hah! Mňa už „tak nejako“ od mala bavilo poskakovanie pred objektívom. Navyše si stojím za názorom, že keď fotograf lezie pred fotoaparát, je s ním potom spolupráca omnoho lepšia. Tým, že ma raz za čas niekto odfotí, viac súcitím s modelkou a približne viem, ako sa cíti. Prídem na to, čo mi vyhovuje a aký prístup naopak nie je príjemný.

Podporuje Ťa okolie?

Na toto mám úplne skvelú rodinu a ešte lepšie najlepšie kamarátky.

  • V bežnej konverzácii „prácu“, respektíve, to čo robím, takmer nikdy nevyťahujú pokiaľ na to nedôjde… Každopádne musím povedať, že mám okolo seba plno ľudí, ktorí za mnou prídu a povedia: “len tak ďalej”, ale tiež veľa ľudí, ktorí to nechápu a tiež takých, ktorým to je jedno. A potom je tu skupina zvaná social media haters :D, ktorá si už párkrát a nemálo štuchla. Všetci to poznáme a aj toto je vlastne druh podpory a motivácie.

Ako zvládaš toľko vecí naraz? Nie je niekedy 24 hodín na jeden deň málo?

Hovorím, že mám takú dvojitú osobnosť. Osobnosť, ktorá žije v tom bežnom stereotype, každý deň škola, učenie, povinnosti. Je to tiež tá osobnosť, ktorá je pomerne lenivejšia, nudnejšia a s omnoho menšou dávkou motivácie. A potom je tu tá pracovná/mimoškolská osobnosť, kedy zvládnem všetko, motivácie mám na rozdávanie, mám toľko energie až je to otravné a prácu, ktorá je na 48 hodín zvládnem za 12 hodín. Všetko je to u mňa spôsobené tým, že robím niečo, čo ma baví.

Veľmi Ti ďakujem za rozhovor a prajem mnoho ďalších úspechov!

Ja veľmi pekne ďakujem Tebe tiež!

Kopírovať odkaz